Vanesa Skokánková
Text: Anton Martinec Foto: archív Petra Skokánková
Ako si sa dostala ku koňom a čo ťa na jazdení najviac oslovilo?
Ku koňom som sa dostala ako sedemmesačná. Bola som s mojimi starkými na westernových pretekoch. Bol tam veľký čierny kôň, z kočíka som naň ukazovala a hovorila som „koňko“. Starký ma zobral hore do sedla a pani, ktorá toho koňa mala, nás oboch povozila. Odvtedy som začala kone milovať. K mojim prvým narodeninám som dostala svojho prvého malého koňa, na ktorom som sa začala voziť. Nevedela som ešte sama poriadne sedieť, mamina ma držala pod pazuchou a starký viedol koňa. To boli moje prvé kroky na koni. Miesto bábik som dostávala koníky. (Toto všetko mi rozprávali moji starí rodičia.)
Kto ťa k jazdeniu najviac motivoval alebo podporoval?
K jazdeniu ma najviac motivoval a podporoval môj starký. Aj keď nie je koniar, začal si kupovať knihy o jazdectve, pozeral videá na YouTube a učil ma držanie tela v kroku, neskôr aj v kluse. Ako štyriapolročná som absolvovala svoje prvé preteky na koni Gold v obci Častkovce. Jazdila som western. Starký so mnou chodil ako vodič, držal Golda na vôdzke a prešiel so mnou celú trať. Oťaže boli označené ružovou a zelenou stužkou: keď zakričal „ružová“, vedela som potiahnuť doprava, „zelená“ znamenala doľava. Keďže som okrem jazdenia stále skákala cez prekážky, ktoré som si sama po dvore urobila napr. metla, vedro, rôzne krabice a to som skákala tak ma môj starký doma vyhlasoval v štýle: „Na štart sa pripraví Senkinečko Skokánková, štart povolený!“ Volá ma Senkinečko, nie Vanesa (smiech). Už vtedy bolo jasné, že skôr parkúr než western. Starký ma podporoval tým, že so mnou chodil na každý tréning a vychádzku — vtedy aj prechádzka bola tréning. Vždy mi hovoril: „Senkinečko, raz ťa budú vyhlasovať na veľkých pretekoch.“ V roku 2021 mi mamina založila občianske združenie Jazdecký klub Vanessa, pod ktorým jazdím dodnes.
Momentálne mám dva kone — Reyna Wavo a Imperator O.A., ustajnené v Trnave na Doline. Dochádzam za nimi minimálne päťkrát do týždňa. Každého koňa jazdím aspoň hodinu denne. Raz do týždňa mám skokový tréning s trénerom Henrichom Mockom, ktorý nám postaví náročný parkúr, aby som bola pripravená na preteky. Po každom jazdení kone sprchujem, čistím, hladkám. Zaberá to veľa času, ale je to môj život.
Aké disciplíny alebo štýly jazdenia najradšej robíš?
Začínala som westernom, ale najviac ma oslovil parkúr. Je pre mňa adrenalínový, akčný a veľmi ma baví.
Máš svojho obľúbeného koňa? Ak áno, ako by si ho opísala?
To ani neviem odpovedať. Každý kôň bol, je a bude obľúbený. Všetci, čo som mala a mám, sú niečím výnimoční. Každý ma niečo naučil a posunul ma v jazdení ďalej. Mám šťastie, že od malička mám svoje kone a vždy som sa snažila byť najlepšia partia — jazdec musí veriť koňovi a kôň jazdcovi. S každým koňom som mala perfektný vzťah a mohli sme sa na seba spoľahnúť. Ak som musela niektorého predať, pretože som sa posúvala v jazdení do vyšších parkúrov, bolo to pre mňa smutné — no sledujem ich osudy aj u nových jazdcov.
Čo je podľa teba na jazdení najťažšie a čo naopak najkrajšie?
Ťažké je všetko, čo sa musíš naučiť, ale keď naozaj chceš, nič nie je nemožné — treba len vydržať. Najkrajšie je, keď som na chrbte koňa, máme kontakt a sme tam iba ja a kôň.
Stalo sa ti už, že si mala z jazdenia strach alebo si zažila pád? Ako si to zvládla?
Určite som aj strach zažila, hoci si ho nepripúšťam. Môj prvý veľký pád bol, keď som mala necelých päť rokov na western pretekoch v Chocholnej — šla som prvýkrát sama bez vodiča. Kôň sa asi niečoho zľakol a rozbehol sa cvalom, ja som sa ho snažila udržať, no na konci arény som spadla. Otec rýchlo pribehol, postavil ma. Naložili ma do sanitky, lekár povedal, že tak už asi nebudem chcieť jazdiť, ale ja som sa rozplakala a povedala som že chcem dojazdiť preteky. Vtedy si moja mamina povedala, že asi vášeň pre kone mi zostane. Odviezli ma do nemocnice, v nemocnici mi urobili všetky vyšetrenia a pustili ma domov. Tak veľmi som chcela opäť ísť, že som maminu prehovorila — šli sme naspäť, doudieraná som dokončila preteky a všetci mi tlieskali. To bol môj najhorší pád, no dnes beriem pády s väčším nadhľadom. Ako sa hovorí: kto nejazdí, nepadá.
Na ktorý zážitok z jazdenia najradšej spomínaš?
Každá nová výzva je pre mňa super zážitok. Každá sezóna prináša niečo, na čo rada spomínam. Nemám vyčlenený jeden moment – každý je niečím výnimočný.
Zúčastnila si sa už nejakých pretekov alebo súťaží? Ako si sa na ne pripravovala?
Na súťaže chodím od štyri a pol roka. Absolvovala som veľa pretekov – začala som hobby pretekmi, potom prišli národné, medzinárodné a v júli 2025 som sa kvalifikovala na Majstrovstvá Európy v Nemecku. Kvalifikácie na Majstrovstvá Európy som chodila na preteky ako napr. Budapešť CSI2*, Zduchovice CSIO, Olomouc CSIO2*, Šamorín CSIO3***.Na každé preteky sa pripravujem rovnako: trénujem počas celého roka, aby som bola pripravená. ME boli pre mňa veľkou výzvou, bola som jediná zo Slovenska v kategórii detí. Predtým som musela absolvovať niekoľko kvalifikačných medzinárodných pretekov, kde som jazdila na oboch svojich koňoch – Reyničke aj Impim.
Máš nejaký svoj najväčší úspech alebo víťazstvo, na ktoré si hrdá?
Som hrdá na všetky preteky, ale spomeniem sezónu 2024: v Česku som na svojej kobylke Reyna Wavo vyhrala Gold Tour. Táto súťaž má niekoľko kôl, kde sa zbierajú body a do zlatého finále postupuje len 20 jazdcov z celej ČR. Vyhrala som celý Gold Tour a odniesla som si veľkú trofej. Na jeseň som začala jazdiť medzinárodné preteky – sú ťažké, no aj tam som vybojovala prvé miesta. V roku 2025 ma najviac teší, že som bola ako jediná Slovenka – dieťa, kvalifikovaná na Majstrovstvá Európy v Nemecku. Jazdila som tri kolá na valachovi Imperator O.A., ale finále mi tento rok ešte nevyšlo. Túžim tam uspieť a spravím pre to všetko. Veľké poďakovanie patrí trénerovi Henrichovi Mockovi, ktorý mi vždy verí a dostal ma až na Majstrovstvá Európy.
Čo všetko obnáša starostlivosť o koňa pred a po jazdení?
O kone sa starám aj keď práve nejazdím. Najskôr sa s nimi zvítam, pohladkám ich. Pred jazdením ich dôkladne vyčistím, nasedlám a po jazdení osprchujem, vyčistím kopytá, odsedlám, dám im večeru, pamlsok a vždy im poďakujem.
Vieš sa postarať o koňa aj sama, alebo ti niekto pomáha?
Najradšej sa starám o kone sama, ale keď práve do stajne neprídem (čo je málokedy), starajú sa o ne stajníci. Pomáha mi aj starký – je môj parťák.
Aké sú podľa teba najdôležitejšie veci, ktoré by mal každý jazdec o koňoch vedieť?
Jazdec musí koňa dobre poznať, mať s ním vzťah a mať ho naozaj rád. Musí sa naňho spoľahnúť a rovnako kôň na jazdca. Netreba zabúdať, že kôň je silnejší ako človek, preto ho netreba podceniť.
Ako sa ti darí kombinovať školu s jazdením?
Idem do ôsmeho ročníka a niekedy je to náročné, ale zvládam to. Po škole sa učím, potom idem do stajne, ktorá je 50 km od domu. Jazdím oboch koní a domov prichádzam niekedy aj o deviatej večer. Všetko sa snažím dobre naplánovať, aby som stíhala.
Máš okrem jazdenia aj iné záľuby alebo športy?
Okrem jazdectva hrám súťažne volejbal – v lete beach volejbal, v zime halový. Je to časovo náročné, preto niekedy odchádzam zo školy skôr, aby som stihla kone aj tréning. V zime každú sobotu a nedeľu hrávam zápasy, a keď sme niekde blízko, idem po zápase ešte jazdiť.
Čo robíš rada vo voľnom čase, keď práve nejazdíš?
Keď nejazdím, rada idem s kamarátmi von. V zime rada lyžujem a korčuľujem.
Máš nejaký jazdecký sen alebo cieľ, ktorý by si chcela dosiahnuť?
Chcela by som raz štartovať na olympiáde a počuť, že ma vyhlasujú. (Myslím, že to je sen každého jazdca.)
Keby si mohla jazdiť kdekoľvek na svete, kde by to bolo a prečo?
Neviem presne, kde by to bolo, ale určite niekde s mojimi koňmi, možno na pláži pri mori.
Čo by si poradila deťom, ktoré by chceli začať s jazdením na koni?
Nech robia to, čo ich baví. Poradila by som im, aby si najskôr našli koňa, ktorému budú veriť, a aby sa nevzdávali po prvom neúspechu. Všetko zlé nech prekonajú a hľadajú v tom dobré. Kone sú krásne zvieratá, ktoré nás chápu a podľa mňa sa nás snažia pochopiť a pomáhajú nám. Hlavne, nech sa neboja a užívajú si pohľad z konského chrbta.
Úspechy na pretekoch, dôležité preteky, podujatia
Medzi najdôležitejšie patria medzinárodné preteky od roku 2024, ako napríklad tie v Šamoríne, kde hrala štátna hymna (nielen pre mňa, ale pre všetkých Slovákov), a samozrejme Majstrovstvá Európy v Nemecku.
2019 eQues