Dostihy v Číne: Šport kráľov medzi zákazom, miliardami a nádejou

Text: Anton Martinec

Kým svet pozná Ascot, Kentucky Derby alebo Longchamp, pevninská Čína ostáva pre dostihový svet veľkou neznámou. Krajina, ktorá kedysi mala najluxusnejšiu dostihovú scénu v Ázii, zakázala dostihy ako symbol dekadencie. Dnes ich pomaly a veľmi opatrne skúša vrátiť. Bez stávok, ale s obrovskými ambíciami.


História dostihov v Číne nie je krátka. Všetko sa začalo v roku 1848 v Šanghaji, kde Briti založili Shanghai Race Club. V 20. a 30. rokoch minulého storočia bol Šanghaj dostihovým centrom Ďalekého východu. Na tribúnach sedeli bankári, diplomati a filmové hviezdy.

Koniec prišiel v roku 1949 s nástupom komunistickej strany. Dostihy boli označené za buržoázny prežitok, symbol hazardu, luxusu a boli zakázané. Na takmer 60 rokov zmizli z pevninskej Číny. 

Po ekonomickej reforme v 80. a 90. rokoch sa objavili prví odvážlivci. Každý chcel byť prvý, kto obnoví dostihy a otvorí stávkovanie. Vznikli projekty ako Beijing Jockey Club, Guangzhou Jockey Club alebo Tianjin. Všetky stroskotali na tom istom: v Číne je stávkovanie na kone považované za hazard a hazard je mimo Macau a Hong Kongu nelegálny. 

Vláda v roku 1999 všetky tieto projekty rázne stopla a dostihové areály ostali opustené. 

Dnes existuje v pevninskej Číne prakticky len jedno miesto, kde sa pravidelne konajú rýchlostné dostihy: Wuhan – Orient Lucky City (Dongfang Horse City).

Práve tam sa v roku 2008 konalo China Speed Horse Race Open, ktoré malo byť kvalifikáciou na Národné hry a prvým krokom k legalizácii. Odvtedy je Wuhan jediným organizátorom dostihov v Číne. 

Mesto má aj vlastný akčný plán – Action Plan for the Development of Wuhan’s Horse Industry z roku 2018, kde chce spojiť šport, chov a turizmus. Dostihy sa tam konajú dodnes, naposledy veľká China Speed Racing Grand Prix v marci 2024 s dotáciou 3 milióny juanov od Hong Kong Jockey Clubu. Dôležité: stále bez legálneho stávkovania. Vyhráva sa len o dotácie. 

Ďalšie centrá rastú skôr ako chovateľské: Hohhot a Ordos vo Vnútornom Mongolsku, kde je silná jazdecká tradícia.

V roku 2018 centrálna vláda oznámila plán podporiť rozvoj konského priemyslu na ostrove Hainan. Svetové médiá okamžite písali o "čínskom Las Vegas s dostihmi". Majiteľ wuhanskej dráhy Jacky Wu vtedy dostal desiatky telefonátov od investorov, ktorí chceli vidieť jeho závodisko. 

Realita? Peking opäť zdôraznil: žiadne stávkovanie. Hainan sa tak zatiaľ rozvíja ako centrum jazdectva, póla a turistiky, nie ako dostihový raj.

Pre symboliku je dôležitý aj opak. 30. marca 2024 sa v Macau išli posledné dostihy po viac ako 40 rokoch. Macao Jockey Club požiadal vládu o ukončenie koncesie pre dlhodobé straty vo výške 310 miliónov dolárov. Posledných pretekov sa zúčastnilo len asi 3 000 divákov. 

Naopak, Hong Kong Jockey Club (HKJC) je dnes jedným z najväčších a najprofesionálnejších organizátorov na svete a je kľúčom k čínskej budúcnosti. V roku 2018 otvoril supermoderné tréningové centrum Conghua Racecourse v Guangzhou – oficiálne na území pevninskej Číny, ale prevádzkované podľa pravidiel Hong Kongu. Je to most medzi dvoma svetmi.

Čínska dilema je jasná. Dostihy bez stávok ekonomicky nefungujú, ale stávkovanie vláda nechce legalizovať. Preto sa stratégia zmenila.

Oficiálne dokumenty dnes hovoria o "konskom priemysle" (horse industry), nie o "dostihovom priemysle". Cieľom je chov koní, veterinárna starostlivosť, jazdecké školy, výroba krmív a športový turizmus. Je to obrovský trh pre 1,4 miliardy ľudí s rastúcou strednou triedou.

Kým sa politická vôľa nezmení, čo sa podľa expertov môže stať kedykoľvek, ale rovnako sa to hovorí už od roku 2000, ostanú dostihy v Číne krásnym, ale veľmi krehkým športom. Športom bez hazardu, ale s obrovskou vášňou.

   

Marie Immaculata Brandisová

Text: Anton Martinec

Diváci v češtine a nemčine nahlas povzbudzujú kone. Ide o viac než šport. Píše sa rok 1937 a už niekoľko rokov po sebe vyhrali Nemci.

V cieľovej rovine najťažších kontinentálnych dostihov diváci vidia neuveriteľný finiš v československých farbách. Prvýkrát v histórii víťazí žena, Češka s koňom domáceho plemena, českého trénera a majiteľa.

„Nikdy předtím mi nebylo dopřáno zažít nádhernější pocit. Pocit, že široko daleko není nikdo, kdo mě nemá rád.“

Dostihový šport v atmosfére tridsiatych rokov

V spoločnosti postupne narastalo napätie medzi Čechmi a nemeckou menšinou, ktorá bola ovplyvnená nacistickou ideológiou. Pochopiteľne sa to nevyhlo ani dostihovému športu. Norma už mala byť zaradená do chovu, ale Lata prehovorila svojho bratranca Radslava Kinského a ten ju ešte nechal v tréningu. Po smrti prezidenta Masaryka Latu túžba po víťazstve hnala ešte viac. Na 56. ročníku Veľkej pardubickej bolo 40 000 divákov. Na štarte nechýbal ani dvojnásobný víťaz – nemecký Harold. Po víťazstve Laty Brandisovej v červeno-bielom drese sa desaťtisícový sprievod vybral na Masarykovo námestie. Slávnym víťazstvom sa na dlhých deväť rokov skončila aj pardubická dostihová tradícia.

Zaujímavosťou je, že do dnešných čias kobylu Normu označujú ako „plavku“. Kone Kinských boli v dvoch farebných variantoch, to druhé bolo palomino, respektíve isabela a práve z toho druhu pochádzala aj Norma. Kvôli netradičnej farbe Oktavián Kinský založil vlastný chov, lebo jeho žltú kobylu Themby II vo Viedni nechceli zapísať do plemennej knihy anglického plnokrvníka.  Oktavián Kinský bol aj pri vzniku Veľkej pardubickej v roku 1874. V rodovej tradícii pokračoval Zdenko Kinský, ktorý tesne pred svojou šesťdesiatkou dokázal absolvovať pardubickú a skončil na peknom štvrtom mieste.

Lata Brandisová, predstaviteľka buržoázneho športu, mala byť za socializmu zabudnutá

Marie Immaculata Brandisová sa spolu so svojím dvojčaťom Kristínou narodila 26. júna 1895 v rodine tirolských šľachticov. O dva roky neskôr sa Brandisovci presťahovali na zámok s hospodárstvom v Řitce, kde chovali kone. Z deviatich detí sa narodili iba dvaja chlapci, jeden zomrel ako malý, druhý padol v prvej svetovej vojne, kam spolu s otcom dobrovoľne narukoval. Starostlivosť o statok, kde v tom čase ostali len ženy, prebrala ako vedúca osobnosť Lata, rovnako ako po smrti rodičov starostlivosť o celú rodinu.

V rodine jazdili na koni všetky deti, ale Lata z nich bola najlepšia. Prvé dostihy absolvovala v roku 1916. V dostihovom športe ju podporoval vzdialený bratranec Zdenko Radslav Kinský a jeho syn Radslav. 

Trénovala v Chlumci, na bicykli jazdievala do Veľkej Chuchle, neskôr aj koňmo na Orlík k svojim vzdialeným príbuzným Schwarzenberkovcom. Práve tam ju v roku 1926 pozval Zdenko Kinský, aby si skúsila prekážkové dostihy. To už ostával len krôčik k prelomovému štartu vo Veľkej pardubickej.

Po pozemkovej reforme za prvej republiky prišla neveľmi bohatá rodina Brandisovcov o rad statkov. Za protektorátu vyrúbili Nemci na ich statok nútenú správu. Potom zabrali komunisti pri kolektivizácii najprv pozemky, neskôr aj zámok. Lata (po ťažkom úraze) a jej tri sestry sa museli vysťahovať do Líšnice-Bojova do chaty bez elektriny a vody. 

Lata Brandisová, predstaviteľka buržoázneho športu, mala byť za socializmu zabudnutá, takmer sa o nej nehovorilo. Až v roku 1965 bola pozvaná ako hosť na Veľkú pardubickú, na dostihy, z ktorých ženského trónu ju doteraz žiadna súperka nezosadila.

Kráľovnú najťažších prekážkových dostihov kontinentálnej Európy vyslobodil z nedôstojných životných podmienok jej synovec Ernst Haan v roku 1980. Odviezol svoju osemdesiatpäťročnú tetu za rodinou do Reitereggu neďaleko Grazu, kde strávila posledné mesiace svojho života, kým 12. mája 1981 zomrela. Marie Immaculata Brandisová tam odpočíva v kaplnke vedľa významných príslušníkov rodu Haanovcov, Kinských a Brandisovcov.


   

2019 eQues