Ing. Vladimír Chovan, prezident SJF
Za predsedu SJF som bol členmi zvolený v roku 2012, keď sa p. Ing. Andrej Glatz rozhodol nekandidovať do ďalšieho volebného obdobia a stal sa čestným predsedom SJF. Prvé volebné obdobie bolo dvojročné a najmä jeho druhý rok bol nesmierne náročný. Tak ako aj v niektorých iných športových zväzoch (naposledy u lyžiarov) aj v našej federácii prebiehali nie celkom férové procesy na ovládnutie orgánov federácie. Po skončení volebného obdobia som sa v osobnom živote rozhodol ísť inou cestou. SJF v tom čase bohužiaľ prechádzala vzťahovo a ľudsky zložitým obdobím, ktoré ukončili až slovenské súdy. V roku 2016 na základe ich rozhodnutia o neplatnosti uznesení prijatých najvyšším orgánom Valným zhromaždením SJF, sa muselo vrátiť do vedenia federácie predsedníctvo SJF pôsobiace ku koncu roka 2013. A tak de iure pokračovalo staré predsedníctvo SJF a aj ja ako predseda.
Lenže v roku 2016 už bol v platnosti nový zákon o športe a ten ukladal športovým zväzom a federáciám v termíne do 30.6.2016 prijať nové stanovy, inak stratia štatút národného športového zväzu na tým aj národnú dotačnú podporu. Našťastie sa nám podarilo všetko stihnúť a nové stanovy SJF prijať. Horšie to bolo pri voľbe nového predsedu SJF, ja sám osobne som už nekandidoval a všetci traja navrhnutí a prihlásení kandidáti sa na valnom zhromaždení vzdali svojej kandidatúry. Z členskej základne zaznel hlas: „keď sa nám nepodarilo zvoliť nového predsedu, musí ešte rok pokračovať starý štatutár“. Inú možnosť sme v tom čase ani vlastne nemali. Súhlasil som a vtedy mi jeden náš zaslúžilý kolega z východoslovenskej oblasti povedal vetu, ktorá moje ďalšie osobné rozhodnutia veľmi výrazne ovplyvnila: „My sme vedeli, že ty nás v štichu nenecháš!“ Človeku vždy veľmi dobre padne, ak vie, že si to čo robí vážia mienkotvorní a slušní ľudia, ktorí desaťročia pre federáciu poctivo pracovali. A tak som už v nasledujúcich troch volebných obdobiach kandidoval a spoločne sa s ďalšími dámami a pánmi či už v predsedníctve, v kancelárii, ale aj v našich mnohých komisiách snažíme v rámci slovenských možností posúvať jazdecký šport krôčik po krôčiku dopredu. Súčasné volebné obdobie končí v roku 2027 a verím, že sa nám ešte pár zaujímavých vecí spoločne urobiť podarí.
Každý z činovníkov federácie robí všetko len v rámci svojho voľného času, aj funkcia predsedu je taká. Našťastie sa dnes dá takmer všetka rutina urobiť prostredníctvom mobilných zariadení. S kanceláriou komunikujeme denne, pružne, čo je výborné. V rámci našich finančných možností si môžeme dovoliť zamestnávať len ten najmenší možný počet pracovníkov, aký je pre funkčnosť športového zväzu nevyhnutný. Máme len generálneho sekretára SJF a administratívnu pracovníčku. V realite platí, že kancelária musí byť k dispozícii členom sedem dní v týždni, lebo administratívne problémy na súťažiach počas športovej sezóny je potrebné riešiť takmer vždy. V našom športe máme inú štruktúru a činnosť klubov ako ostatné športy, čo je pri športovej dvojici človek-kôň úplne logické a prirodzené. Preto aj organizácia športových činností musí tomu zodpovedať. Veľa vecí riešime aj osobnou komunikáciou, moje telefónne číslo je k dispozícii všetkým členom. Je dobré sa o veciach porozprávať, veľa potenciálnych problémov sa dá rýchlejšie vyriešiť. A to v dobe, keď si o všetkom ľudia radšej vypisujú, ako sa rozprávajú, nie je úplne na zahodenie.
Podarilo sa nám všetky vnútorné predpisy federácie prispôsobiť dobe a v prípade potreby môžeme rokovania komisií, predsedníctva aj valného zhromaždenia uskutočniť on-line stretnutiami alebo elektronickým hlasovaním. Sám som mal obavu, či rokovanie predsedníctva SJF za prítomnosti predsedov všetkých našich komisií bude možné v potrebnej kvalite uskutočniť aj on-line. Či už z pohľadu prerokovania predkladaných materiálov alebo v rámci diskusie k jednotlivým bodom programu. Ale vidno, že tempu doby sa dokážu prispôsobiť všetky generácie a najmä tým ušetríme to čo je pre nás všetkých najvzácnejšie – množstvo času.
Všetko, čo som kedy robil a robím, akýmsi spôsobom súvisí s mojim poľnohospodárskym či vidieckym profesijným a osobným životom.
Väčšinou sú to volené posty. Životný zlom pre mňa určite nastal, keď si ma hneď po zmene režimu vybralo a zvolilo viac ako 400 členov za predsedu poľnohospodárskeho podniku s 370-timi zamestnancami. Vtedy len 26-ročného mladého inžiniera. Neuveriteľná škola života, ale zároveň v deväťdesiatych rokoch aj nesmierne tvrdá práca. A trvá to až dodnes. V profesijných záujmových organizáciách som prítomný stále, či už slovenských, alebo európskych združeniach. Vďaka nim som spoznal veľa vynikajúcich ľudí a veľa skvelých odborníkov. Neustále sa pohybujem po farmách v Európe i po svete a bol by som veľmi rád, keby sa nám darilo so svetom držať krok. Druhým významným profesijným míľnikom bolo, keď som ako predseda poľnohospodárskej a potravinárskej komory dostal ponuku a možnosť riadiť ministerstvo pôdohospodárstva. Poznať na vlastnej koži princípy a spôsoby vedenia nášho štátu je nesmierne poučné, ale súbežne s tým aj pomerne frustrujúce. A to ešte v tom čase členstvo vo Vláde SR a obsadzovanie ministerských postov nepripomínalo až tak veľmi Lasicovho a Satinského „súdruha Žinčicu“. Ale aj práca s inštitúciami Európskej komisie človeku reálne ukáže, aký veľký rozdiel je medzi politickými rečami a holou skutočnosťou.
A treťou pre mňa zásadnou životnou udalosťou bola kúpa prvého jazdeckého koňa a založenie vlastného jazdeckého klubu. Amatérskemu jazdeckému športu som sa začal venovať v pomerne neskorom veku, ale bolo to krásne obdobie. Cez klub nám prešli desiatky detí, ktoré by sa inak k jazdeckému športu v našich zemepisných šírkach nedostali. Vychutnávali sme si naplno atmosféru jazdeckých súťaží od dedinských jazdiarní až po Svetové jazdecké hry či už na pľaci alebo v hľadisku. Je vždy krásne sledovať, ako sa vyvíjajú jazdecké zručnosti detí k dobrému jazdeniu. Dnes je to prirodzená súčasť môjho života.
Môj nástupca na poste ministra pôdohospodárstva zrušil aj tú pomerne malú finančnú a dotačnú podporu, ktorú chovatelia koní na Slovensku dostávali. A jeho nasledovníci v tomto trende úspešne pokračujú. Vo všetkých vyspelých krajinách, ku ktorým sa chceme radiť aj my, existujú podporné a akceleračné programy v chove a šľachtení koní. Svet chápe úlohu koní ako moderných hospodárskych zvierat potrebných a použiteľných aj v 21. storočí, aj s ohľadom na kultúrne dedičstvo, ktoré pri rozvoji ľudskej spoločnosti zanechali. Rozmanitosť plemien dnes chovaných koní dáva možnosť ich využitia nielen vo všetkých druhoch jazdeckého športu, ale aj v lesníctve, turistike, rekreácii, hipoterapii, polícii a podobne. U nás mi viac pripadá, ako keby zodpovední vnímali kone skôr podľa vzoru súdruhov z predchádzajúceho režimu, kedy boli kone považované za „panské huncútstvo“. A to sa v názve agrárneho rezortu a v obsahu jeho činnosti vyskytujú aj také pojmy ako „rozvoj vidieka“, „regionálny rozvoj“, „vyrovnávanie regionálnych rozdielov“ a podobne. V prevažne hornatom slovenskom štátiku s množstvom nevyužívaných lúk a pasienkov je priestor pre chov koní veľký.
V rokoch 2009-2010 sme v spolupráci so Zväzom chovateľov koní na Slovensku a Národným žrebčínom v Topoľčiankach a zaviedli finančnú podporu odchovní žriebät a priviezli sme na Slovensko výborného teplokrvného plemenného žrebca. Porter (po Cassini I) pripustil na Slovensku v jeden pripúšťacej sezóne rekordných 136 kobýl. V tom čase sa na Slovensku ročne narodilo približne 600 žriebät po 200 žrebcoch, teda v priemere 3 žriebätá na jedného žrebca. Aj keď to znie neuveriteľne, tento náš krok inšpiroval aj vedenie a chovateľov Svazu chovatelů českého teplokrvníka a vo vlastnej réžii pre skvalitnenie genofondu športových koní začali každoročne importovať kvalitných plemenníkov. Rovnako dnes postupuje aj slovenský zväz chovateľov, všetko však bohužiaľ bez akejkoľvek koncepcie a pomoci štátu. Slovenská republika radšej vráti nevyčerpané finančné prostriedky späť do Bruselu, akoby ich rozumne poskytla na rozvojové programy. Vlani tak podľa mojich informácií odišlo naspäť do EÚ z rozpočtu ministerstva pôdohospodárstva 46 mil. euro, tento rok to môže byť až 120 miliónov euro. Čo všetko by sa dalo za tieto peniaze u nás urobiť, nechcem ani pomyslieť.
Text a foto: Anton Martinec