Milan Kňažko

Text a foto: Anton Martinec

Slovenský herec a politik, ktorý sa nezmazateľne vryl do pamäti niekoľkým generáciám. Absolvent herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 študoval ako štipendista na Medzinárodnej divadelnej akadémii v Nancy vo Francúzsku. Od roku 1971 bol členom Novej scény a od roku 1985 do roku 1989 členom činoherného súboru Slovenského národného divadla. V rokoch 2003 – 2007 bol generálnym riaditeľom TV JOJ. Je držiteľ mnohých domácich a zahraničných ocenení.

V októbri 1989 ako jediný v ČSSR vrátil titul zaslúžilý umelec pre nesúhlas s politikou vtedajšieho režimu. V novembri 1989 spoluorganizoval masové novembrové mítingy v Bratislave a podstatnou mierou sa zaslúžil o slobodné voľby. Bol poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR, ministrom medzinárodných vzťahov, podpredsedom vlády, ministrom zahraničných vecí, poslancom NR SR a ministrom kultúry Slovenskej republiky.

Pán Kňažko, vo filmoch ste občas jazdili na koňoch. Ako ste sa k tomu dostali?

Martin Ťapák mi v roku 1971 volal, že či viem jazdiť, lebo so mnou ráta v jednom filme. Odpovedal som, že ja som sa na koni narodil a spokojný Martin Ťapák ukončil hovor... Samozrejme, v živote som na koni nesedel. Ešte v ten deň som išiel za Ivanom Uhrovčíkom do Slovanu, že do troch týždňov musím výborne jazdiť. On sa usmial a posadil ma na koňa. Nevedel som, ako ďalej, a tak som koňovi začal hovoriť, aby sa pohol, išiel – bola to však iba jednostranná komunikácia. Ivan Uhrovčík sa na mňa chvíľku pozeral a potom povedal: „Pán Kňažko, nerozprávajte sa s tým koňom, on vám nerozumie, keď sa chcete pohnúť, tak musíte urobiť toto a toto.“ Skrátka, všetko mi vysvetlil a za tie tri týždne ma naučil celkom slušne jazdiť.

Ťapák si do filmu vybral koňa, na ktorom sa nejazdilo. Bol to mohutný, nádherný žrebec z Topoľčianok a bol určený na plemenitbu. Keď som urobil to, čo som sa naučil na hodinách jazdenia, tak sa na mňa iba znudene pozrel a ani sa nepohol. Vymysleli takú vec, že pred neho postavia kobylu. Môj žrebec sa okamžite prebral, rozšírili sa mu nozdry, ale nielen to... a tým pádom sa to nemohlo točiť. Napokon sa situácia znormalizovala a my sme cválali za kobylou. Mne sa pri tom povolil krúžok na zubadle, a tak som ho musel ťahať za hrivu do smeru, kam som sa chcel dostať. Napokon som sa veľkým oblúkom dostal k štábu, kde režisér Ťapák zahlásil: „No tak my tu čakáme, konečne sme mali slnko a ty sa tu preháňaš na koni!“ Toto bola moja prvá skúsenosť s koňmi vo filme. Neskôr už nebol s koňom problém, natáčali sme v Slovenskom raji, kde sa spravilo veľa krásnych scén.

O tri roky neskôr, v „Nevěste s nejkrásnějšíma očima“, som mal jazdiť bez sedla. V tej dobe som už mal skúsenosti, aktívne som jazdil a mal som aj niekoľko jazdeckých scén, ale toto bola pre mňa novinka. Kvôli tomu som išiel do Slávie, kde som dvakrát denne jazdil a venovali sa mi Langer. Učili ma tam rozličné finty, ako vyskočiť na koňa počas klusu a iné kúsky, ktoré sme videli vo filme „Sedem statočných“. Vďaka tomu som mal večne do krvi rozodraté stehná, ale za tri mesiace som sa slušne naučil jazdiť bez sedla. Prišiel som do Bulharska, kde sa to natáčalo, a tam som dostal malého koňa, na ktorého som mal vyskakovať zozadu. Volal sa Čekal. Že dlho čakali, kým vyrastie, ale sa nedočkali. Bol to divoký koník zvláštnej povahy. Ja som na neho skákal ako dieťa cez kozu na hodine telesnej výchovy, keď som dosadol, tak som ho musel povzbudiť výkrikmi „chajde Čekale, chajde!“ a vtedy sa rozbehol ako blázon. Bola to zábava, na ňom som veľa jazdil.

V Rusku som jazdil v slovenskom filme o kapitánovi Nálepkovi (Zajtra bude neskoro, natáčalo sa to v roku 1972 na Slovensku a vtedajšom ZSSR – poznámka redakcie), kde mi neustále striedali kone. Režisér im hovoril, aby mi dali toho istého koňa, že to bude zle vyzerať vo filme, ale podľa nich to bolo jedno – vraj je každý hnedý. Napokon si však dali povedať a dostal som „svojho“, volal sa „Bolesť“. Film sa natáčal v extrémnych zimách, bolo tam mínus tridsať a často aj viac. Po necelej hodine sme si vždy museli dať pauzu, lebo nám zamrzli tváre a nedokázali sme sa už ani usmievať. Toto bola iná, tiež poučná skúsenosť s koňmi.

Vo filme Rusalka (1977) som v cvale bral do sedla Magdu Vášáryovú, čiže som bol zrejme v tej dobe aj v dobrej kondícii. Miloval som to, viete, keď už dostanete tú istotu s koňom, tak vám to prináša radosť. Neskôr mi pán Langer požičal svojho koňa a to bolo niečo, ako keby ste presadli z trabanta do mercedesu.

Vrátime sa k Slovanu... aké máte ešte z toho obdobia zážitky?

Mne Ivana Uhrovčíka odporučil Krivosudský a obaja o tom druhom hovorili, že sú dobrí jazdci. Keď som tam začínal, pýtal som sa ho, či mal vážnejšie úrazy. „Nó, mal som zlomenú nohu, asi dvakrát kľúčnu kosť, párkrát ruku a niekoľko iných zlomenín, ale vážnejší úraz som nemal!“

Približne po týždni na Slovane som sa bližšie zoznámil s už nebohým Sesom, ktorý mi dal koňa, aby som si ho osedlal. Stajníčka sa ma začudovane pýta, že prečo mi dali toho koňa? Viete, tohto dávajú naschvál vysokopostaveným ruským dôstojníkom, keď sem prídu. On každého zhodí a keď jazdec padne na zem, tak ešte do neho kope! Ja som to, samozrejme, nevedel... bol to veľmi vysoký kôň, volal sa Cár a aj tak vyzeral. Nechcel som stratiť „tvár“, a tak som na ňom išiel na vychádzku ešte v starej Petržalke po lesoch. Seso sa iba obzeral a čakal, že kedy ma zhodí a spadnem. To sa aj stalo a keďže som vedel, že aj kope, tak som sa inštinktívne bránil a vďaka tomu aj zle spadol, čoho následkom sa mi v lakti natiahlo väzivo. Samozrejme, jazdil som ďalej, ono sa to priebežne zahojilo a milého Sesa za to pekne „sprdol“ vtedajší predseda oddielu pán Škodáček. Bolo to krásne obdobie, keď sme na koňoch chodili do Rusoviec na pivo. Na všetkých v dobrom spomínam, aj na Sesa, ktorý mal svojský zmysel pre humor.

Chodil som aj do susednej Žižky, kde som jazdil s Mikulášom Hubom. Zvyčajne som mal koníka Huga, ktorý mal tú zvláštnosť, že sa hocikedy vybral domov do stajne a takto mi neraz predčasne ukončil hodinu jazdenia.

V koľkých filmoch ste jazdili a kedy ste naposledy jazdili?

Filmov bolo minimálne šesť a na koni som už, žiaľ, asi 15 rokov nesedel. Robil som niekoľko športov, ale jazdectvo je jedna z najťažších disciplín. V súčasnej dobe, keď mám čas, sa rekreačne venujem golfu a plávaniu. Aj v golfe som ma hendikep 15 a teraz je to už 17,5. S tenisom som musel pred rokmi zo zdravotných dôvodov skončiť.

Máte aj nejazdecké zážitky s koňmi?

Okolo polnoci som sa vracal domov z Prahy, kde som mal predstavenie, a na diaľnici boli dva cválajúce kone, ktoré spomaľovali premávku. Vedel som, že to môže dopadnúť zle, a tak som zastavil premávku a následne zavolal 112. Potom mi volali, že kone chytili a našťastie sa nikomu nič nestalo. Neskôr mi táto príhoda veľmi pomohla pri riešení dopravného priestupku, kde som apeloval, že to som predsa ja, kto som zastavil kvôli bezpečnosti premávku na diaľnici a vďaka tomu mi to zohľadnili pri pokute.

Pán Kňažko, boli ste tribúnom novembra 1989, čo by ste teraz – s odstupom času – ľuďom odkázali?

Iba to, že november priniesol slobodné voľby! Ak ich nechceme, tak aj o tom sa môžeme rozhodnúť v slobodných voľbách! Odvtedy tu bolo 14 vlád a 8 premiérov – nech láskavo svoje pozitívne alebo negatívne názory adresujú im... nech si niekoho z nich vyberú! November si nezaslúži hanlivé názvy akéhokoľvek druhu. Veľa vecí z odkazu novembra musíme ešte iba naplniť.

Istý čas ste pôsobili vo Francúzsku, dokonca aj navigáciu v aute máte nastavenú na ten jazyk. Ako spomínate na to obdobie?

Áno, je to môj tretí jazyk. Keď rozmýšľam vo francúzštine, je to iné ako v slovenčine alebo češtine. Keď sa ma dnes niekto spýta, že prečo viem tak dobre po francúzsky, tak mu odpoviem, že vďaka Sovietskemu zväzu.

Za svoj život ste boli neraz ocenený. Ktoré ocenenia by ste vyzdvihli?

Rozhodujúcim bolo v roku 1970 medzinárodné ocenenie „Zlatá Praha“ za najlepší herecký výkon vo filme „Ring voľný“. Tú úlohu som dostal aj preto, lebo som tri roky aktívne boxoval. Neskôr som dostal niekoľko domácich filmových a divadelných cien. Dostal som cenu Thálie, čo si veľmi vážim, lebo je tam 200 kandidátov a ja som Slovák. Vážim si rozhodnutie komisie, lebo to nebrali politicky. Mám francúzsku cenu literatúry a umenia a mám aj najvyššie francúzske ocenenie – čestnú légiu, vzhľadom na to ma aj zvolili za prezidenta organizácie, ktorá združuje týchto ocenených... je nás asi 25. Prednedávnom som dostal cenu za celoživotné dielo a práve dnes mi volali, že dostanem cenu Antona Srholca.