Niekoľkonásobný majster SR

Rudolf Kohút

Aké boli Vaše začiatky pri koňoch?

Začínal som jazdiť v Slávií SPTŠ Topoľčany pod vedením trénera Miloša Slezáka. A od tej doby sa venujem koňom a jazdectvu.

Prezraďte nám nejaké jazdecké zážitky...

Zážitkov z jazdectva je mnoho. Také najväčšie boli v začiatkoch. V roku 1977 som sa ako junior zúčastnil pri prvom štarte na Majstrovstvách Slovenska v military. Bola to prvá terénna súťaž, ktorú som absolvoval v roku 1977 v Tatranskej Lomnici. Umiestnil som sa na druhom mieste. Potom prichádzali aj iné zážitky v jazde na military.

Ako by ste popísali military a aké boli vaše úspechy?

Military sa dá označiť ako trojboj - prvý deň sa jazdí drezúra a tam sa má predviesť ovládateľnosť koňa; druhý deň sa jazdí terénna skúška a napokon sa jazdí parkúr. Bola to moja najobľúbenejšia disciplína. V roku 1987 som prvýkrát štartoval na M-ČSSR, kde som na koni Anteus, ktorý bol plnokrvník, skončil tretí.

V tým začiatkoch som štartoval aj na Majstrovstvách ČSR v military, kde som ako senior získal druhé a tretie miesto.

Okrem toho som päťkrát vyhral M-SR. Raz sa mi to podarilo dokonca na požičanom koni, mal som štartovať iba do počtu, ale po chybách mojich súperov som sa ocitol na prvom mieste.

Máte svojho obľúbeného koňa, na ktorého si častejšie spomeniete?

Je ťažko len jedného spomenúť, keďže ich bolo viac, s ktorými som dosiahol úspechy po tvrdej práci a mnohohodinových tréningoch. Kôň Lubier, Anteus, Nubier, Cortina a Lupienka boli také kone, s ktorými som často jazdil na preteky. Na Lupienke som získal to spomínané druhé miesto v Tatranskej Lomnici. Boli to kone, ktoré mali 70 % v krvi anglického plnokrvníka.

Po revolúcii, v roku 1993 som nastúpil do Národného žrebčína v Topoľčiankach. V Topoľčiankach som mal ďalšieho úspešného militaristu, volal sa Artik. Bol to slovenský teplokrvník, no, jeho otec bol plemena Furioso I. Na Artikovi som sa zúčastnil na súťažiach a dvakrát sme spolu vyhrali Majstrovstvá SR v military alebo po novom sa to nazýva aj všestrannosť.

Venovali ste sa aj drezúrnemu jazdeniu?

V Národnom žrebčíne Topoľčianky som sa pod vedením majstra športu Dominika Pružinského začal venovať drezúre. Mojim prvým drezúrnym koňom z chovu národného žrebčína bol Magic. Magic bol po plnokrvnom otcovi, ktorý sa volal Marko. Druhý kôň sa volal Formát, ktorý bol po Robinsonovi a jeho matka bola Furioso. Boli to kone z vlastného chovu z Národného žrebčína Topoľčianky. Drezúru som jazdil na národnej úrovni. Štyrikrát som vyhral Majstrovstvá SR v drezúrnom jazdení. Zvykli sme však jazdiť aj na preteky do Čiech, Maďarska a Rakúska. Niektoré moje kone sa stali koňom roka v drezúre a boli to Magic, Formát, Desír a Barbara.

Ako by ste porovnali jazdecký šport pred revolúciou a dnes?

Je to ťažké porovnávať, každá doba má niečo do seba. Pred revolúciou to bolo trošku iné, kto chcel jazdiť a venovať sa koňom, mal možnosť väčšinou na školských majetkoch. Vtedy to podporoval štát, školský majetok mal svoj jazdecký oddiel a podporoval mladých jazdcov. Dá sa povedať, že bola aj lepšia morálka. Začínajúci jazdci mali viac rešpektu pred trénerom. Dnes je to viac o peniazoch, kto má na to peniaze, ten jazdí a venuje sa tomu aj aktívne.

Aké by bolo vaše odporúčanie pre začínajúcich jazdcov?

Jazdci by mali mať nejakú predstavu o tom, čo by chceli. Ak to chcú niekde dotiahnuť, na vyššie ciele, tak je potrebné jazdiť aspoň 5-krát do týždňa. Pár dní v týždni je málo na to, aby prichádzali úspechy.

Venuje sa jazdectvu aj niekto z vašej rodiny?

V rodine som sa v mojich začiatkoch venoval koňom sám, neskôr sa pridali sestry. Ku koňom však začal inklinovať syn, ktorý sa venuje drezúrnemu jazdeniu a tiež sa mu darí a má úspechy.