Jazdectvo | eQues

História jazdeckých oddielov

Slovan

Text: Anton Martinec

Prvé dva bratislavské oddiely (Slovan a následne Žižka) vznikli tesne po vojne. Slovan sa pôvodne volal Zväzarm a neskôr Slovan Film. Kone mali od armády, ktorá ich vyraďovala. Slovan založil kapitán vo výslužbe Ján Škodáček a stajne zdedili po policii, ktorá sídlila na Trnavskom mýte – presne na mieste terajšej tržnice. Žižka, o ktorej budeme písať neskôr, sa nasťahovala do Kutuzovových kasárni. Prví členovia boli Štefan Čuleň, Štefan Szántó, pán Laucký a Emil Komárek. Postupne sa dopracovali skoro k dvadsiatke koní a jazdiť chodili na miesto terajšieho klientského centra. Prekážky si naložili na rebriňák, na poli všetko postavili a skákali. V roku 1958 zorganizovali na Kuchajde zrejme prvé majstrovstvá Slovenska, bolo to podľa vtedajších olympijských hier, prví štyria jazdci si vo finále menili kone. Členovia chodili každý deň po Trnavskej jazdiť na Kuchajdu. Niektorí šoféri to samozrejme nerešpektovali a išli veľmi blízko koní. V klube mali jednu kobylu pre film, mala podkovy ako na zimu, ona vždy išla posledná a ak sa blížil dáky frajer na aute, aby ich vyplašil, tak kopla a auto s tou podkovou doslova rozpárala. Kobylu Cigánku to naučil jeden z členov - Seso a veľmi rýchlo sa to po Bratislave rozchýrilo. Približne v roku 1965 sa presťahovali do Petržalky.

Po niekoľkoročnom pôsobení v nových priestoroch im od hlavného architekta prišlo vyrozumenie, že sa musia vysťahovať kvôli plánovanej výstavbe. Núkali im priestory, pozemky – v okolí Šamorína, prípadne Lehníc, ale oddiely s tým nesúhlasili. Jeden zo slovanistických členov, nebohý akademický maliar Jozef Šturdík, bol našťastie kamarát s Jozefom Lenártom (československým premiérom v rokoch 1963 – 1968 a neskôr prvým tajomníkom ÚV KSS) a dohodol si s ním stretnutie. Ten sa bol osobne pozrieť na Slovan, susednú Žižku a rozhodol sa, že tam kluby ostanú.

Slovan odchoval veľa skvelých jazdcov, chodili tam aj herci, športovci (Krivosudský, Nepela) a oddiel spolupracoval s filmármi. Jedným zo starých členov je aj pán Ivan Uhrovčík, ktorý mi toho veľa porozprával a dal k dispozícii aj svoje fotky z toho obdobia. V Slovane jazdil akademický sochár Strelko, ktorý neskôr spoluzakladal Sláviu, Dunaj a aj Karpatiu.

Legendou bol nebohý Seso. Jeho otec bol kamarát so zakladateľom pánom Škodáčkom a vďaka tomu do Slovanu chodil už ako dieťa. O ňom sa už za života rozprávali neuveriteľné historky a väčšina z nich sa zakladala na pravde. Kamarátil sa s Husákovým synom, písal si s Fidelom Castrom a v Košiciach, kde bol na pretekoch, fingoval únos lietadla, vďaka čomu na letisku vzniklo niekoľkohodinové zdržanie. Asi najznámejšou príhodou bolo, keď nadránom na koni vošiel do Krištáľ baru. Inokedy sa s kamarátom stavil, že dostane koňa vo vežiaku na jedenáste poschodie. Stávku vyhral, len mal problém ho dostať späť, lebo mu už nechcel znovu vojsť do výťahu. Ako kôň cúval, tak na chodbe stlačil zvonček, rozospatý majiteľ bytu otvoril dvere a nechápajúc sa pozeral na koňa. Napokon sa s ním asi ráno o tretej vybral peši po schodoch, čoho dôsledkom bolo, že zobudil celý vežiak.

V tej dobe sa veľa vecí robilo svojpomocne, bolo to úplne iné ako dnes. V socialistickom zriadení predaj či kúpa koní neboli jednoduchou záležitosťou, bolo treba mať rozličné povolenia a hlavne kamarátov na správnych miestach. Cena koní bola na západe úplne iná ako u nás. U pána Uhrovčíka sa objavil záujemca zo Švajčiarska, s ktorým sa dohodol na transakcii. Vypýtal si zhruba dvojnásobnú cenu, za ktorú by sa bol kôň predával vo vtedajšom ČSSR. Kupujúci bez slova zaplatil a odviezol si ho. Neskôr volali z firmy, cez ktorú ten predaj išiel, Ivanovi Uhrovčíkovi, že prevod prebehol v poriadku, dostali 35 000, ale vo švajčiarskych frankoch... a či to je v poriadku? V tej dobe bol kurz 1 : 10, čiže štát dostal desaťnásobok sumy. Kupujúci bol zrejme tiež spokojný, lebo po čase prišiel a za tú istú cenu si kúpil ešte jedného koňa.

Vtedy bol Slovan vraj najbohatší oddiel. Vyradili sa dve podnikové Pragy RN a v Prahe sa prerobili na vozenie koní. Slovanisti ako prví chodili na preteky s dvomi autami. V rámci pridruženej výroby, ktorá vtedy prišla do módy, sa zaoberali aj dopravou – zákazkami, o ktoré štátne ČSD nemalo záujem. Jedno auto im mesačne zarobilo asi 20 000 Kčs. Vo vtedajšom Priemstave sa ich auto používalo dokonca ako lešenie a pridružená výroba si účtovala sumu akoby za jazdné.

Slovan aj dnes nájdete v Petržalke na začiatku Starohájskej, vedľa rivala Žižky. Oba oddiely susedia so Závodiskom Bratislava.