Husári

Jeden z prvých bojových činov, pre ktoré sa neskôr vžilo pomenovanie „husársky kúsok", sa smelým Maďarom podaril 24. apríla 1547 v bitke pri Mühlberku , keď ako predvoj cisárskej armády preplávali rieku Labe a po trojhodinovom cvale udreli na nič netušiace vojsko saského kurfistu Jána Fridricha.

Niektoré zdroje uvádzajú ich pôvod z čias dobytia Balkánu Turkami, keď na územie južného Maďarska koncom 14. storočia začali prichádzať lúpežné jednotky Srbov. V srbochorvátčine sa volali „gusari“, čo v preklade znamená lupič. Matej Korvín by svoju elitnú jazdu nepomenoval po lupičoch, a tak isto by mnohé šľachtičné rody hrdo nenosili meno Huszár. Už v tej dobe sa jednalo o elitu.

Pôvod husárov treba zrejme hľadať v starších dobách - konkrétne na ďalekom Východe, odkiaľ ho priniesli so sebou maďarské kmene prichádzajúce do Karpatskej kotliny. Tie kmene mali už vtedy vyspelú kultúru založenú na chove a výcviku koní a ich použití na boj. Maďari mali smelých a úspešných jazdcov, ktorí v tomto období viedli víťazné bitky na území Európy. Pre ostatné národy bola ich vojenská taktika prekvapivá a nezvyčajná, a tak nevedeli, akým spôsobom Maďarov poraziť a dobyť. Avšak nielen pred založením Uhorského kráľovstva (v maďarskej historiografii „Maďarské kráľovstvo“) vynikali maďarskí jazdci svojou bojovou technikou, ale aj v neskorších dobách ohurovali svet šikovnosťou a smelosťou. O tom svedčia aj husári a ich príbeh.

K husárovi nevyhnutne patril rýchly a obratný kôň, ktorý sa medzi Maďarmi tešil úcte už odjakživa. V dobe príchodu maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny používali Maďari v bojoch kone, avšak ani neskôr nestratili u nich svoj význam. Dnes sa kone používajú skôr len na poľnohospodárske účely a môžeme ich predovšetkým vidieť na súťažiach, výstavách... Dôležitá vojenská úloha koní ožije práve vtedy, keď si pripomenieme život husárov.

Husári patrili do skupiny ľahkého jazdectva. Maďarská historiografia uvádza, že sa husári objavili ešte pred vpádom Turkov v 15. storočí. Spájať ich preto len s 15. storočím nie je správne. 15. storočie je významné, okrem iného z tohto obdobia pochádza písomná zmienka o husároch. Z roku 1481 pochádza totiž list uhorského kráľa Mateja (v maď. I. Mátyás; Corvin Mátyás) zaťovi, kde spomína husárov: „equites levis armaturae, quos hussarones appellamus!” („könnyű fegyverzetűlovasok, akiket huszároknak nevezünk” - slov. „ľahko ozbrojení jazdci, ktorých voláme husári”). Pôvod slova „huszár“ sa zrejme spája s kráľom Matejom. On bol totiž ten, ktorý zariadil, aby po dvadsiatich pozemkoch regrutovali jedného husára. Písomné doklady o použití slova „huszár” ako šľachtického mena sú však aj z rokov 1449, či 1403. V čase založenia Uhorska používali husári ešte starú jazdeckú techniku, ktorá sa však postupne dostala do úzadia. Až kráľ Matej bol ten, ktorý si ako prvý uvedomil dôležitosť ľahkého jazdectva v boji proti Turkom. Kráľ bol vďaka svojim husárom a ich bojovej technike úspešný. Napríklad s ich pomocou v roku 1474 v Sliezsku porazil oveľa početnejšiu česko-poľskú armádu. Husári hrali významnú úlohu aj v boji za slobodu, ktorú viedol Ferenc II. Rákóczi (slov. František II. Rákóci; 1676 – 1735). K jeho povstalcom v Zakarpatskej oblasti sa pridali ako prví práve husári.

Zlatý vek husárov nastal za vlády Márie Terézie. Panovníčka mala početné a veľké vojsko, z ktorého 19 husárskych plukov (maď. huszárezred) bojovalo vo všetkých vojnách a s veľkým úspechom.

Jedným z najslávnejších veliteľov bol Ferenc Nádasdy (1708 – 1783), ktorý rozhodoval o osude nespočetných bitiek. V dôsledku jeho odvážnych nájazdov bol pruský kráľ Fridrich Veľký donútený ustúpiť z Česka. 

V roku 1746 prinútil 7 000 Španielov zložiť zbrane v Piacenze (Taliansko). Najväčší úspech zaznamenal v bitke pri Kolini 18. júna 1757.

Ďalším slávnym husárskym generálom tej doby bol András Hadik, ktorý sa z radového husára prepracoval do hodnosti generála a neskôr ako jediný Maďar predsedal Viedenskej najvyššej vojenskej rade. 

 Ako sedmohradský guvernér zachránil stovky životov. Csángóovci po ňom pomenovali svoju dedinu Hadikfalva. Jeho najslávnejším husárskym počinom bolo, keď za chrbtom pruskej armády obsadil Berlín. Ako veliteľ jazdectva sa zúčastňoval na tureckých vojnách Karola III. Neskôr na bojoch v Holandsku.

V roku 1741 staromaďarskú taktiku ľahkej jazdy použil major Kálnoky, keď s jeho 200 husármi zaútočil na oveľa početnejšiu pruskú jazdu, a následne zavelil na ústup. Protivník v domnení, že sa husári kvôli presile dali na ústup, sa pustil za nimi. V príhodnej chvíli sa husári otočili a disciplinovane porazili nepriateľa.

Až počas I. svetovej vojny zaznamenali husári prvé neúspechy. Jazdci na bojovom poli neodolali guľometom, ani ostnatým drôtom, z ktorých sa stavali prekážky pre nepriateľov. Tak sa stávalo, že husári boli nútení počas bitky zostúpiť z koní, a tak bojovať ďalej. Počas II. svetovej vojny bolo maďarské vojsko ešte viac oslabené, no napriek tomu uskutočnilo niekoľko víťazných vojen na území Ukrajiny. Zároveň pri Varšave dokázali husári úspešne zastaviť prichádzajúce ruské armády. Tu sa poslednýkrát ukázala vojenská bravúrnosť maďarských husárov. V roku 1945 sa vrátili aj poslední husári z amerického zajatia.

Husári neexistovali iba v Uhorsku, boli aj v Poľsku (prvé písomné zmienky pochádzajú z roku 1500) a preslávili ich krídla z orlích pier. Po protihabsburgskom povstaní vznikli pluky husárov v Rusku, Prusku a dokonca Francúzsku. Niektoré existujú dodnes. Vojenské oddiely pomenované ako husárske existujú v Kanade, Dánsku, Írsku, Veľkej Británii... Otcom americkej kavalérie, ktorá vznikla v roku 1777, bol Michael Kovats (Kovács Mihály) – pôvodne husár.

Najstarší vojak

Laszló Skultéty sa narodil ako László Gábris 27. júna 1738. Pochádzal z obce Mojtín (maď. Hegyesmajtény), kedysi súčasť Uhorského kráľovstva. Preslávil sa ako jeden z najznámejších husárov v dejinách Uhorska, a zároveň sa pokladá za najstaršieho vojaka na svete, keďže v armáde odslúžil až 81 rokov.

Otec Lászlóa Skutétyho bol tiež husárom. Jeho matka zomrela v roku 1750, keď mal Skultéty len 12 rokov. Otec sa ho preto rozhodol poslať do husárskeho pluku. Tento pluk čoskoro prevzal budúci maršal András Hadik (slov. Andrej Hadik; 1710 – 1790).

Skultéty sa zúčastnil sedemročnej vojny, aj slávneho dobytia Berlína, napoleonských vojen a poslednej protitureckej vojny, čo sa pri stratách, aké husári mali, dá považovať za zázrak.

Za svojho života prežil dokopy 22 vojen na 256 bojiskách, bojoval dvanásťkrát proti Francúzom, sedemkrát proti Prusom, dvakrát proti Turkom a raz proti ruskému cárovi.

Viackrát bol zranený, dostal Medailu za hrdinstvo, aj Armádny kríž – najvyššie habsburgské vyznamenania pre mužstvo. V rebríčku hodností stúpal pomerne pomaly, až v roku 1790 ho povýšili na strážmajstra a vymenovali za zástavníka 8. husárskeho pluku.

Keď si v roku 1812 cisár František I. (maď. I. Ferenc) šiel obzrieť svoj pluk, všimol si už staručkého Skultétyho. Chcel ho dať povýšiť a zbaviť všetkých ďalších povinností, ale udatný husár vraj cisárov návrh odmietol, a žiadal len to, aby mohol zostať doživotným zástavníkom.

Zomrel 19. augusta 1831. Pochovali ho v meste Arad v Sedmohradsku, keďže jeho pluk sa práve vtedy nachádzal v tomto meste. Celý svoj život zasvätil armáde, nikdy sa neoženil a nemal ani deti.

Pôvodný pamätný hrob pre Lászlóa Skultétyho dal postaviť ešte jeho veliteľ. V roku 1898 ho však mesto nahradilo novým a ozdobnejším obeliskom.