Marie
Immaculata Brandisová
Diváci v češtine a nemčine nahlas povzbudzujú kone. Ide o viac než šport. Píše sa rok 1937 a už niekoľko rokov po sebe vyhrali Nemci.
V cieľovej rovine najťažších kontinentálnych dostihov diváci vidia neuveriteľný finiš v československých farbách. Prvýkrát v histórii víťazí žena, Češka s koňom domáceho plemena, českého trénera a majiteľa.
„Nikdy předtím mi nebylo dopřáno zažít nádhernější pocit. Pocit, že široko daleko není nikdo, kdo mě nemá rád.“
V spoločnosti postupne narastalo napätie medzi Čechmi a nemeckou menšinou, ktorá bola ovplyvnená nacistickou ideológiou. Pochopiteľne sa to nevyhlo ani dostihovému športu. Norma už mala byť zaradená do chovu, ale Lata prehovorila svojho bratranca Radslava Kinského a ten ju ešte nechal v tréningu. Po smrti prezidenta Masaryka Latu túžba po víťazstve hnala ešte viac. Na 56. ročníku Veľkej pardubickej bolo 40 000 divákov. Na štarte nechýbal ani dvojnásobný víťaz – nemecký Harold. Po víťazstve Laty Brandisovej v červeno-bielom drese sa desaťtisícový sprievod vybral na Masarykovo námestie. Slávnym víťazstvom sa na dlhých deväť rokov skončila aj pardubická dostihová tradícia.
Zaujímavosťou je, že do dnešných čias kobylu Normu označujú ako „plavku“. Kone Kinských boli v dvoch farebných variantoch, to druhé bolo palomino, respektíve isabela a práve z toho druhu pochádzala aj Norma. Kvôli netradičnej farbe Oktavián Kinský založil vlastný chov, lebo jeho žltú kobylu Themby II vo Viedni nechceli zapísať do plemennej knihy anglického plnokrvníka. Oktavián Kinský bol aj pri vzniku Veľkej pardubickej v roku 1874. V rodovej tradícii pokračoval Zdenko Kinský, ktorý tesne pred svojou šesťdesiatkou dokázal absolvovať pardubickú a skončil na peknom štvrtom mieste.
Marie Immaculata Brandisová sa spolu so svojím dvojčaťom Kristínou narodila 26. júna 1895 v rodine tirolských šľachticov. O dva roky neskôr sa Brandisovci presťahovali na zámok s hospodárstvom v Řitce, kde chovali kone. Z deviatich detí sa narodili iba dvaja chlapci, jeden zomrel ako malý, druhý padol v prvej svetovej vojne, kam spolu s otcom dobrovoľne narukoval. Starostlivosť o statok, kde v tom čase ostali len ženy, prebrala ako vedúca osobnosť Lata, rovnako ako po smrti rodičov starostlivosť o celú rodinu.
V rodine jazdili na koni všetky deti, ale Lata z nich bola najlepšia. Prvé dostihy absolvovala v roku 1916. V dostihovom športe ju podporoval vzdialený bratranec Zdenko Radslav Kinský a jeho syn Radslav.
Trénovala v Chlumci, na bicykli jazdievala do Veľkej Chuchle, neskôr aj koňmo na Orlík k svojim vzdialeným príbuzným Schwarzenberkovcom. Práve tam ju v roku 1926 pozval Zdenko Kinský, aby si skúsila prekážkové dostihy. To už ostával len krôčik k prelomovému štartu vo Veľkej pardubickej.
Po pozemkovej reforme za prvej republiky prišla neveľmi bohatá rodina Brandisovcov o rad statkov. Za protektorátu vyrúbili Nemci na ich statok nútenú správu. Potom zabrali komunisti pri kolektivizácii najprv pozemky, neskôr aj zámok. Lata (po ťažkom úraze) a jej tri sestry sa museli vysťahovať do Líšnice-Bojova do chaty bez elektriny a vody.
Lata Brandisová, predstaviteľka buržoázneho športu, mala byť za socializmu zabudnutá, takmer sa o nej nehovorilo. Až v roku 1965 bola pozvaná ako hosť na Veľkú pardubickú, na dostihy, z ktorých ženského trónu ju doteraz žiadna súperka nezosadila.
Kráľovnú najťažších prekážkových dostihov kontinentálnej Európy vyslobodil z nedôstojných životných podmienok jej synovec Ernst Haan v roku 1980. Odviezol svoju osemdesiatpäťročnú tetu za rodinou do Reitereggu neďaleko Grazu, kde strávila posledné mesiace svojho života, kým 12. mája 1981 zomrela. Marie Immaculata Brandisová tam odpočíva v kaplnke vedľa významných príslušníkov rodu Haanovcov, Kinských a Brandisovcov.
2019 eQues